Snímka Tančiareň sprostredkúva divákovi intenzívny pocit plynúceho času a histórie, v ktorom sa prelína „malý“ osobný život pravidelných návštevníkov jednej typickej parížskej, predmestskéj tančiarne s priebehom „veľkých“ dejín. Film je natočený úplne bez slov. Divákovi však všetko majstrovsky sprostredkúva pomocou syntézy hudby, tanca, pantomímy, masiek a kostýmov. V niekoľkých epizódach, odohrávajúcich sa v rozpätí takmer päťdesiatich rokov (1936-83), sú v Tančiarni pripomenuté významné momenty z minulosti Francúzska a spolu s ním vlastne aj celého Európy. K popularite snímky prispievajú četné a charakteristické melódie tých čias, vrátane šansónov Edith Piaf a piesní Beatles. Originálnu koncepciu tanečného rozprávania prevzal známy taliansky režisér Ettore Scola z pantomimického divadelného predstavenia, uvádzaného parížskym Le Théatre du Campagnol v roku 1981. Do filmových rolí boli obsadení priamo herci úspešnej divadelnej adaptácie, pretože sehranosť kolektívu bola v tomto prípade zárukou celosvetového úspechu filmu.