Autorská monoperformancia o schopnosti ukončovať so zapojením diváctva. Koniec sa neprejavil. Nejako to pokračovalo, ale určite nie ďalej. Nechcieť konce, čo sú nové začiatky. Chcieť od A do B. Ako tomu má potom človek rozumieť. Ako si to pamätať. Ako sa vyrovnať s blížiacim sa koncom, ktorý stále nechodí? Novinka Kultúra konca, ktorú zoskupenie Jedným dychom koncom mesiaca odpremiérovalo v Zrkadlovom háji, je zasa stelesnením aktivity a odhodlania. Keďže „nie sú peniažky“ (lebo zdeštruovaný FPU), režisérka Veronika Malgot pracovala s tým, čo mala k dispozícii a vytvorila one woman show. Vzniklo tak sugestívne dielo, ktoré poodhaľuje jej vnútro (úvahy o materstve, emigrácii, plánoch do budúcnosti), ale komentuje aj súčasný svet s čoraz nejasnejšími zajtrajškami. Malgot si ako žena činu napriek nepriazni osudu sama vytvára príležitosti, ktoré doposiaľ nemala– chcela hrať klasiku, urobiť muzikál či spievať Mariku Gombitovú, a v Kultúre konca to všetko (v istej miere) môže. Ukazuje sa ako podmanivá performerka, ktorá si publikum dokáže získať svojou úprimnosťou, ľahkosťou aj pri načieraní do hĺbok tém a nepredvídateľnosťou konania. Jej schopnosť pretaviť aj smútok, pocity konca či beznádeje do tvorivého činu je v týchto časoch vítanou inšpiráciou. (Barbora Forkovičová) Nad potrebou i prekážkou konca uvažovala veľmi trefne a hravo režisérka a performerka Veronika Malgot v inscenácii Kultúra konca. Je veľmi sympatické, že vo svojej monoperformancii netlačí na pocit marazmu či výčitky voči spoločnosti a moci, ale pozýva nás vypočuť si svoje vlastné úvahy. A ešte prínosnejšie je, že s týmto asociatívnym prúdom na priesečníku žena-matka-umelkyňa (no neobmedzeným len na to) sa možno myšlienkovo ľahko stotožniť. (Alexandra Rychtarčíková)